Z rozprávania starejších sa toho veľa dozviete a počúvať
sa to dá tak dlho, dokým im sily stačia.
Pradedko to opisuje takto :
„No ako to bolo na
vianoce bolo voľakedy, sme sa všetci pri stole postavili a otec zavinšoval
– milé deti, drahá žena, rodinka moja, vinšujem vám na tieto slávne
sviatky, hodne zdravia štastia, lásku a svornosť. Lásky nadovšetko, lebo
iba tá znáša bolesť a utrpenie všetko, aby sme boli zdraví a aby sme
sa nataktoro všetci pohromade zišti tak ako teraz, pri štedrom večernom stole.
Zapálila sa sviečka a začali sme večerať.
Tetka si spomína :
„ Vždy si na Štedrý
večer spomínam na tie materine ruky, takie zodratie zničené od roboy,, ale nám
to bolo milo,ako sme to prijali my deti, dobre že nám oči nevyskákali, čo sme hľadeli
na ňu, či už ten orieštek lieskový alebo ten väčši vlásky, jabĺčko, hruštičku, medu väčšiu kvapku na oblátku, ani
toho nebolo veľmi veľa, ale, bol oveľa sladší ako je teraz.
A tak, keď Vianoce prídu škoda škoda, že som nie malá, že teraz ja delím, to už nie také milé. Neviem ako to teraz deti prijímajú, ale to bola tak mimoriadne krásna chvíľa, keď už sme tak ticho sedetlii a pozorovali a čakali na to rozdávanie, to bolo prekrásne niečo. Veľmi rada si spomínam,každé Vianoce na to, že tá naša mať tak strašne spravodlivo delila tie kôpočky,ale či si aj sebe nadelila,veru sa ani nepamäatam, nemohla by som povedať, že by som bola videla iečo na stole pred ňou. A ak aj predsa len si niečo nechala, porozdávala nám to podelila sa s nami aj s tým posledným....“
A tak, keď Vianoce prídu škoda škoda, že som nie malá, že teraz ja delím, to už nie také milé. Neviem ako to teraz deti prijímajú, ale to bola tak mimoriadne krásna chvíľa, keď už sme tak ticho sedetlii a pozorovali a čakali na to rozdávanie, to bolo prekrásne niečo. Veľmi rada si spomínam,každé Vianoce na to, že tá naša mať tak strašne spravodlivo delila tie kôpočky,ale či si aj sebe nadelila,veru sa ani nepamäatam, nemohla by som povedať, že by som bola videla iečo na stole pred ňou. A ak aj predsa len si niečo nechala, porozdávala nám to podelila sa s nami aj s tým posledným....“
Babička:
„ Darčeky takie neboli,
že by bolo bývalo iečo zabalené nejaké prekvapenie. Aj tak sme boli prešťastní.
No neviem ako by na to teraz deti pozerali, či by nám aj kceli veriť, že totak
bolo. A či sa skutočne tie deti vedia podeliť teraz z tých veľkých nádielok,ako sme sa my
potešili z toho troška čo sme dostali na večeru. No a keď sme
dojedali posledné už bolo počuť po susedoch, už chodili po splevaní, už men
počuli pesničky krásne vianočné, už chodili spievať,vyspevoať ...
Ujko:
„To sme chodili po
spievaní, to nám dali korunu, dvadsať halierov, päťdesiat, ako ktrý mohol. Ale keď dostal korunu,ej veru to bola veľká radosť. V skutku tak
bolo,keď mi nič nemohol dať,aspoň dva –tri oriešky mu dal, ale nikto nikoho
neopustil, že by z domu ho prázdno bol pustil. Vtedy bol taký biedny čas,
že naiste aj s tým posledným sa, v každej domácnosti rozdelili jedno
s druhým,keď videli, že jeho dom navštívil. A radi sli jedno ku
druhému,ale všade bolo spokojne,veselo a v hlbokom vítaní boli tie
Vianoce. Štedrosť u nich bola. Keď prišiel čo drotar, či síťar, či brďar,
či aký koľvek človek na noc na tie Vianoce –štedrú noc, nikde mu
neodporovali,že ho neprenocujú, všade mali dvere otvorené.
Na záver:
„Milí moji
a prajem aj Vám všetkým, hodne štastia zdravia, hojnosti radosti, lásku
a svornosť, aby ste mali po celý rok mali všetkého dosť. Lasku
nadovšetko,lebo lentá znáša bolesť a utrpenie všetko. Aby sme boli zdraví,
a aby sme sa natakto rok všetci pohromade zišli,tak ako teraz pri štedrom
večernom stole.“
Vážme si to čo máme, lebo aj keď si to nie vždy uvedomujeme,
majú aj menej a možno sú štastnejší. Berme si príklad z týchto
starých ľudí, ktorí mali omnoho menej hmotných vecí ako my, ale mnohonásobne
viac tých duchovných hodnôt. Poukladajme si naše priority tak,aby sme aj my raz
dokázali tak krásne spomínať na Vianoce